Šárka Divoká – tenkrát poprvé

Lacove príhody

Pamatam si, ako by to bolo pred tromi mesiacmi. Chystame sa na svoju prvu, ozajstnu, skalnatu, v prirode umiestnenu, vetrom oslahanu, dazdom splavovanu a slnskom spalovanu (vola sa to ze erozia) SKALU !!!

Prvy pokus - trajektoria
Prvy pokus – trajektoria

Konci sa dalsia etapa nasho zivota, etapa plna teorie, vyfaberbenou uzastnou predstavivostou a tuzbou. Pamatate si ake to je? Ste plny ocakavania, nadsenie sa prelina so strachom, so strachom z neznameho, z neuspechu, z padu, ci so strahom zo zaludocnych problemov alebo snad i so strachom z konca ekonomickej krizy !?

Ale my sme sa nedali! Prisli sme, vyliezli sme. Odisli sme. Zivacka.

Kecaaam. To viete, ze sme pomaly nespali. Bol November (listopad), volne by som to prelozil ako “zima kosata”. Vyrazame, kazdy s batohom plnym tepleho oblecenia, tepleho caju, tepleho gulasu a toaletneho papieru v teplych farbach. Krst sa odohraval v Sarke na okraji Prahy. Kto by chcel vediet, kde to je tak to nie je v centre Prahy a uz vobec nie mimo Prahy! Pokial vam moj popis kruznice o neznameho polomeru nevyhuvuje, tak by som este pridal svetove strany – nazhavte GPS a vyberte buzolu -. je to severo zapad, cize na sever od juhu a zapadne od vychodu. Presnejsie 50°6’11.991″N, 14°19’17.481″E . Babi, dole mas nakreslenu mapku !

Hned ako sme tam dorazili odskocit som si musel, bolo to uzastne – myslim ta skala. Dokonca aj Oskar (slnko) sa na nas prisiel pozriet.A cele to bolo zavrsene Dedkovim zufalim vyrazom v tvari: „Takto sa trenovat neda! Prisli sme liezt a nie sa opalovat!“ Nech si vravi co chce, mne sa to pacilo.

Tak sup sup do vyzbroje a ideme nato – navliest boticky, helmicku, pampersky, sedaak a sme ready!

Vzhladom na to, ze sme uz tyzden predtym absolvovali dva dni teore a uzly v tom boli zahrnute, zaciatok siel ako po masle. Uz na treti pokus sa mi podarilo zaviazat si snurky do topanok s dvojitou dracou smickou poistenou krasnou maslickou. Toto nam vyrazne usetrilo cas a mohli sme sa vrhnut na skalu. Blizim sa. Nesmelo natahujem ruku, vystrkujem prst, citim sa ako E.T. ktory prvy krat narazil na bytost svojej vysky a dotykam sa skaly. Pocit to bol uzastny! Najprv ste citili, ze je to tvrde, potom zase ze je to studene, vzapeti to palilo a vyvrcholilo to tym, ze ste nic necitili. Absolutne nic. Po chvilke skumania som zistil, ze vlastne necitim uz ani ten prst! Ty, jo, sak mi omrza, nemozem sa odlepit!!! Rychlo rychlo, treba zachovat paniku. Tu pomoze len jedno, hlboky nadych a vydych tepleho vzduchu ako v reklama na cistiace prostriedky okien. Oscar sice svietil,ale skalu to neodmakcilo.

Bolo nachystanych niekolko stanovist na temu lezenie, jistenie, prusikovanie, standovanie a to, kam aj kral musi po svojich styroch. Vsetky, az na to posledne, boli zabezpene odpornym dozorom, ktory mal co robit, aby sme ich nezhodili zo skaly a prezili to.

Zacalo sa to fajn. Uz po niekolkych desiatkach centrimentov lanovej dlzky som narazil na stastie. ktore sa vzdy zide a tak som si ho utrel do nohavic (z vonkajsej strany). Pocas lezenia sme podavali heroicke vykony a bola to radost sledovat. Naberali sme kopu novych zazitkov, skusenosti a postrehov – napriklad vedeli ste, ze vyska vylezenej cesty je priamoumerna sile akou zvierate svoje pulky? alebo ze predstava o magickom dosiahnuti vrcholu je vlastne boj o zachovanie si cistych treniek?

Dalsi postrech bolo, ze ked uz si myslite, ze ste na dne a dalej uz nemozete tak vlastne az vtedy zacinate padat na dno … tej rokliny. Taktiez nelezte, ked zistite, ze vas istic zaostril na vedlajsiu skupinku horolezkyn!

A tak by sa dalo pokracovat. Nastasie sa zotmelo a museli sme naspat. Zamerne pisem naspat a nie domov! Kto to videl, ze by sa banda vyhladnutych, vysmadnutych a uzimenych lezcov nezastavila na stanici prvej pomoci. Bola to prijemna stvorka, vyssie (viac noobl) sme nemohli, bo som zabudol napisat, ze aj pekne pachnucich.

Tam uz to bolo jasne. Instruktaz nebola potrebna, aj ked uznavam, ze sme boli trosku nesmeli a skoro sa to rozpadlo. Na zaver len tolko : „Prisli sme! Videli sme! Zvitazili sme!“

Nikto k nicomu neprisiel a jedina ujma bola na vreckovom v penazienke.

 Nero

Ladislav Nehrer
Ladislav Nehrer

Latest posts by Ladislav Nehrer (see all)

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *