Déjà vu v zimných Tatrách

Je to už x rokov, kde x > 5, kedy som sa naposledy dostal do zimných Tatier za účelom lezenia. Vďaka niekoľkým náhodám som sa s Frantom dostal znovu na Brnčálku. Zima tento rok je veľmi výdatná, a snehu napadalo neúrekom, a tak i preto bolo nutné zrevidovať výzbroj a výstroj. Po kontrole a oprášeniu som nakoniec svoje turistické mačky a cepín mohol znovu odložiť. Zbytok výzbroje som si zapožičal od Franty, ktorý má skoro všetko 2 až 3x. Naštastie. Termín výletu 15.2. – 18.2.

Cesta

Franta dorazil na hlavák s batohom 2x ťažším a rozdelili sme si matroš. Deja vu bolo vo viacerých frontách. Radosť z výletu, radosť a nadšenie z nových lezeckých zážitkov a i radosť z ľudí, ktorých poznám a budú na chate. Jednoducho super. Vo vlaku sa k nám dostal do kupé jeden “marketingový” dealer, ktorý sa vyznačoval extrémnou ukecanosťou, a pozerajúc na hodinky sme vedeli, že sa spať bude menej, než sme xceli. 4h ukazovala appka, keď som nastavoval budík.  Len čo som ho nastavil, už zvonil. Ľahké batohy plné matroša sme preniesli z jednej vlakovej stanice na autobusovú. Hodinka ubehla a už sme pobehovali smer chata. Krásne počasie, čerstvý studený vzduch, kopec snehu. Nádhera.

1.deň

Nádhera vo forme čerstvo napadaného snehu ale po chvíli zmenila farbu. Pri nástupe na prvú ľadovú stenu v doline, sme vo vyšších polohách, už len hľadali stabilné miesto, kde by sme sa nebrodili po pás. No dobre Franta po kolená.  Po chvíli nás dobehol i Dvorňas s horoškolákom a tak sme mali partičku. Vcelku príjemné bolo, keď sme liezli skoro vedľa seba, a vylepšoval som už dosť mizernú techniku. Nakoniec to dopadlo dobre, keďže druhá dĺžka sa liezla už lepšie, aspoň pre mňa. V každom prípade začiatky, kedy sa motá lano až po chvíle, keď padá kopec ľadových útržkov na hlavu, a už tak dosť poničenú helmu, mi navrátila spomienku na časy horoškoly. Istič na štande si proste užije malých ľadových spŕch ale i vačších úlomkov, ktoré mu veľmi radi presvištia okolo hlavy. Ako sa to moderne píše na socsieťach: “Taký ten pocit, keď preletí kus ľadu pár cm od hlavy a ono stačilo len sa pohnúť pár cm v smere letu ľadu a bolo by to riadna šupa”. <Like Button> 🙂 Luboš by mohol vyprávět 😀

 

 

Na chate už horoškola (Sexy spáry) očakávala náš príchod a o to sme mali vačšiu radosť, že sme na prespanie dostali “Hobitín”. Ano, i Franta sa tam vošiel. Radiator v Hobitíne i napriek velkej snahe nešiel teplotne usmerniť, a tak aspoň strešné okno dokorán bola jediná možnosť nemať do rána saunu.

 

Chata sama o sebe od tých čias prešla ako zmenou majiteľa, tak i peknou rekonštrukciou. “Čapí postoj” sa vymenil, za časovo omezený spínač a to už si človek pripadal ako v hoteli. Veď len porovnajte s rokom 2010 s článkom od Laca:

Zimné Tatry 2010 – 1.časť
Zimné Tatry 2010 – 2.časť

I na megaporcie na chate človek akotak už pozabudol, a vskutku s preplneným pupíkom sa ide nielen dobre spať ale i dobre šlapať do kopca ráno. A aj tam sme sa veľmi dobre brodili. Ale ako v zime býva zvykom, aspoň dole sa pojde rýchlejšie. Hmmmm, ani to ne. Snehová vrstva totiž menila náhodne svoju integritu a tak vcelku sľubný sklz s veľkou rýchlosťou skončil v po pás brodiacom sa snehu.

2. a 3.deň

Druhý deň bol naplánovaný výstup na Koziu kopku, cesta za 4. V lepšom počasí, keď za pár minút zasneží i lano, ktoré je na zemi, v mačkách a cepínom je ako všetci vieme daľší level lezenia. Nakoniec sme si museli kopku za o dosť lepšieho počasia tretí deň zopakovať, a to už sme ju dali celú, ba dokonca i s bonusom “zadkového” rýchleho dojazdu. Nový batoh, ktorý mám výhradne na treking (fuuuj, ale no, veď ku skale sa musím nejak dostať) a je vyšší, sa ukázal ako “malý” handicap. Hlavu v helme nešlo moc dvihnúť dostatočne vysoko, aby človek videl kam postupovať. Takže nabudúce len s lezeckým batohom a nemrznúcou zmesou potrieť rukavice. Hmmm, najskor naimpregnovať v niekoľkých vrstvách a potom nemrznúca zmes. Skúšal to niekto?

Povečeroch je nutné sa sociálne družiť a tak v bare dole, kde sme ako horoškoláci spali, bolo vskutku vždy narváno. Veľmi príjemnou miestnosťou bola izbička s LED TV, na ktorej sa dalo priemietať, a tak zimní horoškoláci sa postarali o kultúrnu vložku. Po dobrej megavečeri síce bolo miestami ťažšie udržať hlavu vo vertikálnej polohe, ale dalo to dosť práce. Nie, nechrápal som u toho až toľko.

4.deň

Posledný deň moc na lezenie nebolo, i keď sme to mali v pláne. Mierne snežilo, ale fúkalo tak, že u štandu u ľadu, nám snežilo zospodu. Ale zase na druhú stranu, pekne sme si mákli dokopca. Dole to šlo velmi pekne 😀 Skupina “Hrabošov zimných” si vyskúšala koľko reálne snehu nakydalo, a spravili malý záhrab. Nameral som 2,5m.

Záver dňa sa pýšil návštevou kina v Poprade. Mali sme dosť času do daľšieho vlaku, a tak sme síce vybrali “zaujimavý žáner”, tj. posledný diel trilógie “50 odtieňov šedi”, kde sme vlastne ani jeden z nás nevideli diely predchádzajúce. To že sme ako jediní, prišli do kina v pohorách a oblečení na lezenie pod mínusovými teplotami, prebil už len pocit, že sme ako jediní prišli vo dvojici rovnakého mužského pohlavia. 90% publika boli páry, kde bolo vidieť, že mužská čásť veľmi neochotne zasadala už na tretí diel tejto ságy. Zbytok ako my, náhodilý zblúdilci. I keď sexuálnych scén tam bolo pomenej, vykompenzovala to naháňačka v super-trooper rýchlych fárach (miestami i so ženou za volantom, čo trošku vzbudzovalo zmiešané pocity). Ale čo už od holly-woodského braku čakať. Každopádne vlk sa nažral (muž) a i koza ostala celá (alebo nie?).

Každopádne akcia sa podarila. Dokonca i Franta si zaliezol, a ja som refreshol pár lezeckých vecí. A vskutku sa navrátila chuť byť častejšie vonku v prírode 🙂 Takže za mňa “Big Fat YES”.

Fotogaleria: Zimné Tatry 2018

 

 

 

 

Erik Borš

Erik Borš

Předseda oddílu, administrátor webu
Erik Borš

Latest posts by Erik Borš (see all)

Erik Borš

Předseda oddílu, administrátor webu

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *