Zimné Tatry II 2010

Ahoj, ahoj! To som opäť ja. Čakám na metro potom, čo som zasnene prepálil zastávku, nestihol to opačným smerom a spomenul si na vás. Že iste chcete vedieť ako sa to skončilo. Tak poďme na to! Snáď sa nebudem voziť metrom celú celučičkú noc a stihnem dedkov tréning. To viete, trénovať treba aj keď už je po Tatrách. Predsa bývam na treťom poschodí tak, aby som zvládal ten výstup po zábradlí. Nehovoriac o tom, že nová sezóna sa už začala, juch!

Kde sme to skončili? Tretím dňom a metodikou samotnou. Zopakujme si základné body záchrany, lebo opakovanie je matka múdrosti.

Samotné vyprosťovanie z lavíny má niekoľko základných pravidiel.
1. Zachováme paniku!
2. Šetrným spôsobom postihnutého vykopeme ako keď archeológ narazí na svojho prapraprapradedka. Dôležité je, aby lopatka a mačky ostali bez krvi postihnutého.
3. Potom nastáva zahrievanie. Zahrievanie tým, že sa vyzlečiete do naha a telo na telo funguje len v americkom filme. Naviac pochybujem, že pod lavínou narazíte na krásnu blondínu v bikinách. Ba naopak, bude to taký ten typ chlpatého Yetiho. Takže odporúča sa postihnutého čo najlepšie poobliekať, zabaliť všetkým čo nájdete tak, aby nikto iný neupadol do kryospánku. Transport je možný pomocou upletených nositiek z lana. Odporúčam kurz : „Pletenie a háčkovanie vedený horalkou Snehulienkou Tatranskou“.
4. Transport. Končatiny neporcujeme, ale transportujeme v jednom kuse. Pozor na ulomeniny rôznych na prvý pohľad nepotrebných odstávajúcich vecí. Vedzte, že si budete pripadať ako ťažný kôň/kobyla.
5. Ďalej si už robte, čo chcete. Len to vám poviem, že sa pekne zapotíte, a pritom po nekonečne dlhom 5 minútovom hrdinskom pokuse o záchranu, budeme mat pekne nevyberaný slovník. (Napr: nevybrané slova po P).

Deň tretí sa nezačal zrovna ideálne. Ani som nestihol stráviť raňajky a už sa chatou rozliehala poplašná správa o tom, že tam kdesi neďaleko padla lavína. Vraj je možné, že niekoho zasypalo. Jediný svedok padajúcej lavíny bol turista, ktorý ju videl padať niečo pod 30 a na tom mieste postavilmužíka. Chudák iste mu je tam zima. Nezaváhali sme! Každý sa zachoval tak ako nás to učili a svedomite utekali na pomoc. Balenie bolo neskutočne rýchle. V priebehu niekoľkých dvoch minút sme stáli nastúpení pred chatou a niektorí aj oblečení. Zameriavame GPS súradnice mužíka a utekáme za šípkou. Tempo je prudké a nelineárne klesá. Zadýchavame sa, prvé obete. Po 10 minútovom pochode dorážame na miesto, vyťahujeme pipáky a už sondujeme. Signál je slabý, no my sa nevzdávame. Blížime sa. Čas je neúprosný. Už o päť minút narážame na hravú skupinku poľských turistov na prechádzke. To veru nebudú naše obete a po pár medzinárodných gestách to máme aj potvrdené. Vraciame sa do bodu nula. Kua, však tu žiadna lavína nepadla. Svah je neporušený ako detský zadoček. Teda bol, kým sme to tam nezryli ako divé prasce. A tu si uvedomujeme skutočné posolstvo správy. To 30 nie je sklon svahu, ani počet čenkových detí ale azimut kam treba pokračovať. Začína záchranný pokus číslo dva. Stádo splašených lezčíkov putuje v rojnici s rôznym stupňom brodenia sa.

Nachádzame lavinisko. Sondy sú úplne rozžhavené a my začíname s pátraním. Družstvo A pripravuje nosítka. Družstvo B vykopáva batoh s falošným signálom. Družstvo C tvoria zdravotníci. Družstvo D odtrhlo ďalšiu lavínu. Družstvo E nasadzuje lopaty na násady. Družstvo F splašene pobehuje. Družstvo G nalieva záchranárom rum. Družstvo H až K roztlieskáva a skanduje. Družstvá L až O sú na opačnej strane údolia. Družstvá P až X sú záložné a zahrievajú periny. Veliteľstvo bolo eliminované.

Podarilo sa. Našli sme ho. Dýchal, jeho teplota nad bodom mrazu, no a k deflorácii nedošlo. Šetrne mu z očných viečok lopatou oškrabávame posledný zmrznutý sneh a balíme ho do nositiek. Zlomenú nohu spoza hlavy vraciame do stabilizovanej polohy. Zlomenú nohu zo stabilizovanej polohy vraciame na správnu stranu. Vzhľadom na to, že Medikopter práve natača dalšiu časť serialu zapriahame sa do nosítiek a so štekotom a vyplazeným jazykom sa sunieme bližšie ku chate. Tu je dôležité postihnutému držať hlavu nad snehovou prikrývkou, aby sa mohol občas nadýchnuť. Po drsnej ceste späť na chatu sme skoro popadali na zadok. On to nebol zasypaný turista ale len simulant. Vraj tréning. Vraj aby sme si to zažili. Chápete to? My bojujeme. Ani neviem koľko ludi sme obetovali na jeho záchranu, chudáka Arnošta vyzliekli do treniek, aby sme mali čím zahriať obeť lavíny a on to len hral. No fasa! [fasa = z madarčiny ‚fasza‘ = „veľmi dobre“; slovo ‚fasza‘ je odvodené od slova fasz – a to nech si poctivý čitateľ už nájde sám].

Po zaslúženom odpočinku následoval nebeský výlet až na vrcholky hôr, kde sme si nafotili samé gýčové fotky pre facebook. Krásne to tam bolo. Človek sedel na vyhriatej skale tak aby mu guľky neprimrzli a kochal sa výhľadom do diaľky diaľavej a dušoval sa, že tu ostane na furt. Ale vrátili sme sa a cesta stala zato. Tisíc metrov výškových po zadku. Taka velká bobová dráha. Človek spusti lavínu a pekne si v nej pláva. Neviem, čo majú ľudia proti lavínam. Bol to krásny deň a začalo sa plánovanie ďalšej vylomeniny.

Deň štvrtý sme boli vypustení už ako skúsení horali do skal, aby sme zúročili všetky svoje poznatky snežného muža. Vidinou pekného počasia sa plánovali samé najsamvyššie steny, štíty, hrebene či žľaby za účelom krásnych vyhliadok a možnosťou dostať sa tam kam noha smrtelného cepra nestúpila. A veru, že to večer pekne šumelo, keď sme si rozprávali, čo všetko nás postihlo a ako sa skoro nikomu nič nepošťastilo či z rozumu ustúpil. Veď „Hrdinov sú plné cintoríny!“ a „Nie je vzácny dobrý horal, ale starý horal“, ako by dedek povedal. Nebolo to med lízať a ani pekné počasie nie je zárukou bezpečnosti. Bolo tam počuť snáď všetko. Nezabudnuteľný zvuk, keď sadne sneh, vy nájdete trhlinu nad vami a čakáte, či sa to odtrhne hneď alebo až za chvíľku. Už ste mali za golierom vagón snehu? Lebo keď sedíte na hrebienku obkročmo, kde zľava nič, zprava nič a do vás šibe vietor. Je to ako keď cválate na koni, ale padalo by sa dlhšie. Nehovoriac o akrobatickom čísle, keď sa za cvalu musíte postaviť na chrbát a otočiť sa. Návrat za tmy bol samozrejmosťou. Mami, neboj! Ja som si vybral krásny prechod takej kôpky skal v závetri, kde sme maximálne trénovali zlaňovanie a samou nudou prespal ďalší deň.

Deň piaty, ako som už spomínal sa nič nedialo. Počasie sa zhoršilo a tak sme objavovali čaro sladkého nič nerobenia a trénovali násobilku pri kartových hrách. Iba čo pár neposedov šlo na mliečnu dráhu sa skrývať v hmle a kochali sa mliečnymi výhľadmi na nos. Človek by neveril koľko času sa dá zabiť kartami. Pokiaľ ste zrovna po nikom nestrieľali v kartovej hre „bang“ tak ste bušili a počítali „krávy“. Taktiež sa nám podarilo zaloziť prvý zimný Česko-Slovensky ragbiový team. Hra spočívala z troch prebehov na druhú stranu. Potom to už nikto nerozdýchal. Vyvrcholenie samotných hier bolo až okolo polnoci, keď porazení hráči za odmenu trávili viac času vonku ako pri stole. A poviem vám, že oblečení teda naozaj neboli.

Deň posledný. Posledná príležitosť niečo podniknúť. Niekam zájsť a čo to vyliezť. Počasie nebolo bohvie čo, ale šli sme. Opäť sme sa rozbehli na všetky strany ako keď hráte skrývačku. Každý podľa vlastného uváženia si šiel zopakovať disciplínu svojmu srdcu najbližšiu. Bolo to fajn, ale strašne sme premrzli. Asi najviac a to bolo najteplejšie. Vietor je sviňa. Nikomu sa nič nestalo a tak som rád, že s tým to konštatovaním môžem uzavrieť aj túto lezeckú akciu.

Ty jo, ale som sa rozpísal. A konečne aj dopisal. Je to za nami. Cesta do civilizácie tradične utiekla ako vodka s medzi zastávkou v Lavine, kde sme si lýzali rany na nohách, taniere po vyborných haluškách či štamprlíky po hruške. Do vlaku sme boli naložení  a kto mal síl, spal vo svojom kupé. Party na deviatke, zakričal som a hneď ako sa vyprázdnilo naše kupé, tak som sladko zaspal. Jo aby som nezabudol na motýla Emanuela. Okrem toho, že mal meniny, tak nič nové. Ako by čas zastal. Zamrzol. Tak sa majte krásne a píšte básne. Bolo to príjemné. A tak verím že raz, zas.

Ner0