Predator Race Monínec rychle ukázal slabé miesta v tréningu

4.6.20175.6.2017 Erik Borš 0 Comments Predator Race

Ale fakt rychle. Takže pekne od začiatku.

Vonku bola zima. Kopec snehu. Myšlienka zúčastnit sa prišla u piva a tvrdého. A ani som sa nenazdal a za pár dní sa blížil termín štartu PREDATOR RACE (podobnost so SPARTAN RACE čisto náhodná). PR má tri úrovne obtiažnosti: Drill, Brutal a Masaker. Samozrejme, že som chcel sa oboznámiť najskor s najľahším levelom, ktorý obsahol 5+ km behu a 21 prekážok. Sú dve skupiny prekážok – jedna skupina prekážok sa musí zvládnuť, u druhej skupiny existuje trestné kolo od 200-500m. A keďže celý beh je v areáli zjazdovky Monínec, dostalo trestné kolo hneď iný rozmer.

Inak to + má zásadný význam. Modrí už tušia, že je to viac než 5km, v mojom prípade 10km (3 trestné kolá ca. 1 km). Tréning na PR sa skladal z opakovaní viet typu: “Ešte mám kopec času”, a pár krátkych behov s Martinom v Prokopáku.

Nadišiel deň, kedy sa už len dalo tešiť. PR rozdelil účastníkov do vln, ktoré boli oddelené 20min. Štart pod zjazdovkou za účasti maskota predátora, ktorý pri štarte vypustil červený dym, cez ktorý sa super dýchalo. Ja som radšej dych na pár sekund zadržal. Takže 21 prekážok je pripravených. Štart sa pekne vydaril a kopec vysmiatych, tejpami polepených jedincov vybehli do dymu.

Hneď po pár desiatkach metrov čakala prvá prekážka “1.parkour”, a skupinka sa spomalila. Preskok cez drevené dosky vo výške ca. 1,3 m sa zvádlo v pohode. Avšak po parkouru už vačšina jedincov do kopca nebehala.

Druhá “2.voliera” sa skládala z drevených guľatin postavených do oblúka a tesne nad ňou bola sieť. Úlohou bolo sa plaziť popod sieť a poriadne si poudierať kolena. Úloha splnená.

“3.parkour” s podliezaním a preskočením bol tiež v pohode, lebo teplo krásne vysušilo možné bláto. Beh do kopca som musel spomaliť na rýchlu chodzu. “4.megavlna” bola zvládnutá, lebo to bola len šikmá plocha,na ktorú bolo nutné vybehnúť a chytiť sa lana a preliezť plochu.

“5.šplh” bol na lane, ale i tak som musel chvilku vydýchať než som na lano vyskočil. Niektoré slečny krásne vybehli po lane a za potlesku svojich fanúšikov behali ďalej. Ja som si zatlieskal v duchu. Juchuuu.

Na úplnom vrcholu zjazdovky čakala “6. írska lavica”. Pre tých, ktorí nevedia, je to drevená konštrukcia v tvare obráteného U s výškou ca. 1,9m. Hmmm, tak som vyskočil a na medvedicu nakoniec zdolal. Uff.

Reklamné snímky “lezenia pod ostnáčom” preháňali. Bahno nebolo. Jupí. A tak šup krásne si ošupať znovu kolena. Ako sa tak plazím, bolo dosť času, hodiť reč so slečnou vedľa, ktorá musela spomaliť, aby ju kamarát pred ňou nekopal zbytočne do hlavy. A tak som z kolegiality spomalil i ja :-D. Ostnáč bol ale akosi dlhý, dlhý a dlhý.

A krásne beh dole kopcom až do 1.tretiny zjazdovky aby sme čo? Áno mohli zase behať nahooru.

“8. monkey bar” už sa tešil obľúbenosti, pretože celkom dosť účastníkov, a i ja, museli na tretné kolo. Nič ťažké. Monkey bar sa skládal s 3 kruhov zavesených na strope mosta. 1 a 3 kruh v rovnakej výške, 2. kruh výššie. Úlohou bolo sa dostať cez všetky kruhy a zazvoniť na zvonec. Už 1. kruh bol asi vo výške 1,9m a tak bolo nutné tam tiež vyskočiť ako koza rohatá, a keďže druhý kruh bol ale v pohybe a dosť vyššie a ďalej, tak bolo rozprávky koniec o bez zvonca. Trestné kolo v dĺžke asi 300m medzi kriačkami bolo ok.

Tak fajn, beh s kýblom plným štrku – “9. štěrk” mi refreshol zážitky so stavby u nás doma, ale doma som sa nebrodil v bahne s kýblom. Hmmm, zaujímavá skusenosť 🙂 A bežíme zase do kopca až príde “10. šikmá stena”. Krásny rozbeh až na vrchol. A nič. A znovu a zase nič. A kto to nezvádal, mohol mu niekto dopomocť. Tak prečo nie. Po 5. pokusoch som smutne pozrel a poprosil niekoho o pomocnú špinavú spotenú ruku. Tak čo, i ja som mal takú 🙂

A bežíme. “11.multi monkey bar” bol jednoduchý, len stačilo preručkovať preliezku v tvare A. Pohodka. I “12. šplh na tyči” bol ešte zvládnutelný. Avšak ešte nie je koniec. “13. rolling stones” je zaujímavá prekážka, kde pekne pomalým behom do strmého svahu v lese bolo nutné si spomenúť na matematické úlohy. Na stromoch boli 3 až 4ciferné čísla, ktoré bolo nutné až do vrcholu sčítať, odčítať. Napríklad 387 + 1975 – 417 + 871 apod. Aaaa poniektorí počítali v hlave, poniektorí malovali zúfalo do zeme, poniektorí mali sebou telefony 😀 “14. checkpoint”, kde bolo nutné prezdradiť súčet. Trestné kolo je beh zase dole až na začiatok výpočtu. “Nieeeeeeee”, pomýlil som sa o 100. “Grrr”, tak krásny beh dole inou cestou. A zase na kopec. Tentokrát to bolo ok. Ale stráta času a síl. Nevadí.

Pokračoval kopec dolu až na miesto, kde účastníci pomaly kráčali s pytlami štrku. “15.pytel”. Dobrovolníci u prekážky kričia: “Tí, čo prišli, nech dajú novým pytel rovno na záda.”. To som v tú chvíľu netušil prečo. Uff! Tak som dostal náklad. Nejaký je ťažký, preťažký. Nanešťastie som ho dostal i z časti na krk, a tak som pozeral na zem, periferne pozeral dole a videl som hranice trasy, ktorú bolo nutné s pytlom prejsť. Po pár metroch som videl jeden pytel na zemi a u neho stál človek, za pár metrov ďalší kamarát s pytlom na zemi. Kurňa, prečo dali i mierny kopec s tým pytlom. Čierny čert na pravo od mojej hlavy sediac na ramene kričí: “To je náklad. Zhoď ho na zem. Odýchneš si!” Biely anjel vľavo na rameni vraví potichu: “Nebuď blázon. Keď ho zhodíš, už ho nezdvihneš! Len pekne pomaly kráčaj.”. Krok za krokom, už som videl 5 pytlov na zemi a dýchajúcich úbožiakov. Funím. Zrazu počujem od 6. sediaceho na pytli: “Dobrý kámo”. Odpovedal som ešte väčším funením. Som v polovici trasy. Vážne je to ťažšie než som čakal. Čert v 2/3 trasy vyhral. Pytel leží na zemi. Vydýchal som to a po chvíli dvíham pytel. Nič. Aha, Houstone máme problém. Opodiaľ ďalší pozerá nahnevane na zhodený pytel a funí. Anjel zase: “No skús niekoho poprosiť, nech ti pomože ho dať na rameno”. A spolubojovník pomohol. Nádhera, sice to nepoložil ideálne na chrbát, ale aspoň možem zase krok za krokom postupovať. Poďakoval som. Za chvílku sa spolubojovník ozve: “A kdo pomůže mě?”. Čert sa ozve: “Smolík. Skús si stopnúť ďaľšieho”. Pár metrov pred koncom trasy pytel zase leží na zemi. Je snaď ťažší než na začiatku. Prestal som už veriť v zákon zachovania energie. Fyzika v tomto časopriestore bola určite narušená nejakou singularitou tvorcov PREDATOR RACE. Nenávidím pytel. Pár posledných krokov a už zase počujem dobrovolníkov: “Tí, čo přišli s pytlem, pomozte ostatním a dejte jim pytel na záda.” Čert zase vyhral. Pytel leži na zemi. Jeho hmotnosť sa blíži nekonečnu. A moja sila sa blíži k 0. Nemožem pomoct. Nie tentokrát.

A bežíme dalej. Dolekopec a šup do bažiny, brodíme sa vodou – “16.brod” . Niektorí po pás, a ja po skoro po krk. No čo, aspoň sa osviežim. V Salomonoch plných vody sa bude krásne ďalej behať. A konečne odmena “17.skluzavka”. Tu sme sice museli dlhšie čakať ale výskok do jazierka bol suprový. No áno, ako malé deti. Špinavé a mokré. A nevadííí. “18.brod” čaká a tu sa brodíme až plávame. Niektorí kričia a chytajú ich kŕče do nohy. Uff, vcelku blbé keď musíš plávať.

“19.síť” – natiahnutá lanová sieť v tvare A, malá fronta ale zlezitelné. Zákernosť tvorcov spočívalo i v tom, že na tomto mieste pripravili komárom piknik. A kto čakal dlho pod sieťou, stal sa dobrovoľne potravou. Mňam.

Mokrý, radostný a unavený pribehol k “20.flying totem”. Drevené ca 4m klády v tvare valca visia ca 40cm nad zemou. Priemer klády je dosť veľký na to, aby bolo veľmi zložité sa po ňom vyšplhať. S morkými rukami. Klády sa veľmi hýbu, šplh je bez pomoci skoro nemožný. No dobre, už bežím trestné kolo.

Záver a posledná prekážka. “21.prom-in vlna”. Teší na obľube obecenstva i spolubojovníkov. Rýchly beh na skejťácku rampu často bol úspešný len za pomoci pomocných spotených a špinavých rúk. Vďaka za to.