Bořeň, Bořeň, byl jsem zBořen

Piatok, Praha, večer

Už zase klikám na Medarda, F5-kujem denne weather.com a skúmam percentá pravdepodobnosti zrážok v oblasti okolo hory Bořeň. Sobota bude celkom suprová, a v nedeľu možno spŕchne. Celkom zmiešané pocity radosti z lezenia a neuspokojivej predpovede zťažujú akýkoľvek rýchly piatočný spánok. Batoh je už pripravený, a ticho zaspal pri dverách, piatkové balenie mu dá chudákovi vždy zabrať. Martin rozoslal svojej osádke časový harmonogram nástupu a odchodu z Prahy v SMSke i s prosbou o budíček v predstihu, keby náhodou. V modernej době už musí človek počítať i s tým, že nastavený mobil jednoducho neprehluší velmi jemné chrápanie podobajúce sa hluku píly vo vzdialenosti 500metrov, hlavne keď ide spať spoločensky unavený. Však keby náhodou.

 

Sobota, Praha, 6:00

Rýchlosťou medzištátneho rýchliku Excelsior vyskakujem z postele (iná varianta by ma udržovala v umelom spánku i s otvorenými očami). Multitasking v praxi znamená prezvoniť Martina, pripraviť čaj, zbaliť niečo k jedlu, pričom myšlienky kontrolujú obsah batohu. V škole do nás vtĺkali problém batohu. Úloha zdanlivo veľmi jednoduchá má predsalen s praxou i niekedy niečo spoločné. O čo ide? Máme batoh s nejakým objemom, napr. 60 l, x vecí, ktoré musíme do batohu dať a každá vec má nejakú hodnotu. Úlohou je dostať do batohu čo najviac vecí s najväčšou hodnotou. Najprimitívnejšie riešenie je vyskúšať všetky možné kombinácie vecí, ktoré do batohu vojdu a spočítať ich hodnotu. A nakoniec vybrať tú najlepšiu, to zaručí, že nájdeme optimálne riešenie. Avšak úloha na piatok večer pred lezeckým víkendom znie trošku inak: Máme batoh o objeme 60 l, máme týchto 30 vecí a všetky musia do batohu vojsť. Samozrejme, že v praxi úlohu trošku pozmeníme a batoh natlačíme brutálnym spôsobom tak, že máme zrazu 65 l, v idálnom 70 l. Úloha batohu splnená. Batohu sa to ale po týždennej odtučnovacej kúre moc nepáči, ale čo už. Ako vravia doma : „Mal sa lepšie učiť.“

Sobota,  Praha, 7:25

Všetko je ready. Ostáva len „elá hop“ batoh na chrbát a utekať na Andel. Béďa s Petrom už čakajú a tak sa s radostným úsmevom pripájam do čakajúcej fronty na našeho šoféra, ktorý sa ešte medzitým stihol zahrať na taxi 2. A to už šlo ako v zohratom tíme, 3 batohy do kufru, jeden na zadné sedadlo. Nabudúce to asi stopnem. Určite sme boli najrýchlejšie zbalená osádka. Martin samozrejme jemne naznačuje, že by sme ho na dialnici mali sem tam pozorovať, aby nezaspal. Spoznáme to vraj podľa toho, že v zatáčke pôjdeme stále rovno. Ako vždy sme sa všetci zasmiali, ale Béďovi, ktorý sedel vpredu, úsmev akosi ztuhol. Vyťahuje GPS slečnu so slabým erotickým hlasom a lepí ju na predné sklo. Počas cesty sa tešíme, až prídu Martinovi domov fotky z dialnice a z iných ciest, a preto sa vždy snažíme usmievať, predsa nebude na fotkách ako „Papoušek Kakadu“.

Sobota,  Okolí Bořene, 8:45

Peter medzitým naštudoval naspamäť všetky cesty na Bořni. Béďa vypol GPS slečnu s tým, že už jej má plné zuby, a snaží sa navigovať on sám. „Já to tu poznám“, tvrdí celú cestu. Aby predsalen bral úlohu navigátora vážne, pohrozili sme mu, zbitím abalakmi najväčšieho kalibru. Nakoniec sme sa i napriek časovej rezerve trošku motali po cestách necestách, a tak Béďa dostane len malými abalakmi. Sme na parkovisku a poznávame vyrehotané tváre našej party. Uff, nie sme poslední.

Sobota,  Bořen, 10:00

Úvodné slovo si tentokrát vydobil Žiži a s dedkovým poverením začal vykládať fakta o histórii veľkého fonolitového masívu. Nakoniec debata skončila nerozhodným zjistením pohlavnej povahy Bořne a šlo sa do skál. Boli sme upozornení na šuplikoidnú povahu niektorých chytov a na zvýšenú opatrnosť na skalnú súdržnosť. To akože chytíš chyt, ostane ti v ruke a pekne ho založís naspäť. A skusíš šťastie znovu.

Žiži mal v sobotu veľkú česť si vyskúšať pád do vlastného. Hneď potom čo založil verného frienda a oboma hlavami ho pritlačil o skalný útvar, si uvedomil, že friend nedrží úplne ideálne. Veril, že pár metrov nad fiendom založí určite niečo tutového. Viera je niekedy predsa len slepá. Nezaložil, aspoň nie hneď. Sviňa gravitácia mu ukázala čo Newton zažil na svojej osi parietale, a zletel ako hruška zelená. Friend sa tentokrát zľutoval a podržal verného majiteľa, i napriek tomu, že ho minule neskutočne urazil tým, že uprednostnil abalaka. I to sa stáva, a samozjreme nič proti ostatným vklínencom ale týmto sa pekne potvrdil fakt : „V núdzi poznáš frienda“. Žiži bol z toho zážitku tak prekvapkaný, že ponechal svoju bundu na mieste ako znak tejto významnej udalosti.

Sobota,  Bořen, cez deň

Predsalen je tento skalný masív niečo iné, než na čo sme si zvykli v posledných dvoch lezeckých víkendoch. Jak Laco spomínal, lopatky a formičky tentokrát ostali pri nástupe a tak tvrdá skala, pripomínajúc lezenie v Tatrách, chytala za srdcia a iné ľudské časti tela svojich fanúšikov (pre facebookarov : Lezenie v šuplikoidnej Bořni, Staň sa fanúšikom). Tých zdatnejších vôbec neodradili kolmé hladké plotny niektorých ciest, a tak sa Jirka rozhodol vliezť do pekného kúta. Zubami nechtami sa vydriapal do úctihodnej výšky, a keď sa tu držal na poslednom centimetri svojich koncov prstov, pošmykla sa mu noha a istíci istič Žiži Žižič, promptne zareagoval podla metodickej príručky, strany 54, paragrafu 5, odstavca 3, a strhol lano smerom dolu dúfajúc o skrátenie pádovej trajektórie prvolezca. Ale Jirka je veľmi učenlivý. Od malých potvoriek ukrývajúcich sa v tráve, sa pri lenošení pod skalným masívom naučil, ako sa držať svojho chlebodarcu, v našom prípade, skalodarcu. A teda ani najskúsenejšie kliešta v okolí by sa nemuselo hanbiť za tento heroický výkon. Jirka držal. Držal sa skaly a nepustil. Citoval by som jeho neskoršie vyjadrenia na Žižiho adresu, ale to by tom tu musel vypismenkovať.

Obďaleč sa odohráva podobná situácia na Veľkých Varhanoch. Lubošove rady „Z komína nikdy nevypadneš“ sa v mierne naklonenom komíne stávajú bezduchými frázami. V tomto prípade by to platilo, keby pekne vypasený sumo zápasník by sa zahral na vklinenec a do tohto komína pekne zapadol. Potom by skutočne nevypadol, vlastne kecám. Po niekoľkých týždňoch by telo v rozklade stratilo morál sa držať v komíne a isto iste by vypadol. No naša dvojica, na ktorú sa teraz zameriame, prežila prvé stressman situácie. Prvolezec, ktorý si nepraje byť menovaný, že Béďa, vyliezol asi do výšky 7-8 metrov nad štand. Pretože ale nešlo po celú cestu nič vložiť a prvé rozumné istenie sa dalo dať už o 2-3 metre, tak liezol ďalej. Keď tu zrazu, sa pošmykla noha, a prvolezec sa udržal rukami. „Kua, zaisti sa“, znelo zdolu. Situácia rozhodovania nastala: Buď vložím frienda do tejto pofidernej skaly, alebo to vybehnem. I skusil sa natiahnuť za friendom, ale nebol ideálne položený a energia vynaložená na vloženie frienda by bola dosť veľká v porovnaní s energiou, ktorá ho tam pricucnutého držala. Sú to sekundy, stotiny sekudny sa rozhodnúť. Založiť, či nezaložiť, to je otázka. Shakespeare nemal ani tušenie, keď to písal. Ono to založiť fakticky ale nemalo ďaleko od tej Shakepspearovskej varianty. Nad hlavou sa zjavil po pravej strane čertík a na ľavej anjel. „Nie, nemáš dosť síl, vybehni to rýchlo hore! Strácaš tu len silu.“, radil pekelník. „Čo si lama, čo nevie založit frienda? Vieš, že istejšie je založiť, čo keď zhora zletíš?“, podpichoval anjelik. Odrazu sa anjel s čertom dali do bitky, ale netrvalo to dlho. „Od podlahy sa dnes tancovat nebude“, potvrdil pekelníkove slová prvolezec a vybehol ako veverička (tatranský drevokocúr, pozn. red.) ponad nebezpečný úsek. Podarilo sa. I keď tu sa môžete zamyslieť nad vybranými postavičkami anjela a čerta ohlodávajúce sebavedomie prvolezca, a prípadne ich swapnúť, mne to takto vyhovovalo najviac. Predsalen i ten čert môže mať niekedy recht, a nie vždy anjelský ksichtík radí najlepšie.

Sobota už sa niesla pohodovým tempom. Pri niektorých cestách človek zdola videl: „Jéj šak to sú schody“. A keď vyliezol pár metrov: „Prečo sa tie schody sploštili?“ A samozrejme ďalšia poučná vec, nelez tam, kde je smyka na borháku, lebo ďalej fakt cesta nevedie :)) Po niekoľkých cestách sme boli všetci nejakí zmorení.

Sobota,  Bořeň, večer a noc

Avšak večerná akcia sa len začala. Hneď na úvod sa avízovala menšia oslava Jirky, ktorý sa krátko po polnoci mal prehúpnuť do krásných rokov plné vášne, odhodlania (nie ohlodania, pozn. red.), maximálnej fyzickej a duševnej sily. Keď je človek v rokoch, kedy si vezme, čo je jeho. A pozná svoj cieľ, aspoň ten lezecký. I toľko rumov pokope na jednom tácu človek dlho nevidel. A našemu vernému spolulezcovi, ktorému by v trafike pomaly ani cigaretu nepredali, sme jedným hlasom škriekali „Mnoga leta…“. Však sme viacerí v tomto a nasledujúcom roku, ktorí sa tiež budú prehupovať na hraniciupálenia. Rumové prerušenie pokračovalo „žabím mrdom“, ktorý chutil 3 nemenovaným, a do ktorého dostali zadara mlíčko od Martina. (Ano, Martin ho bol vypýtať v hospode, pozn. red.). Náš zdroj piva a žabieho mrdu sa pred polnocou vyčerpal. Krčma zavrela, a krčmárky (celkom fešné, pozn. red), stáli nad stolmi a čakali na prázdne poháre. Nakoniec to vzdali, keďže to ich čakanie mali všetci na háku, respektíve na odsedke. Večer pokračoval potom výbornou pálenou, ktorú rozlieval Dvorňas. I poniektorí pomaly odpadávali. V noci ma prebudil Jakub s tým, že prší. No skutočne, a ja myslel, že sa mi to len sníva. Hneď pohotovo presvedčil slnečník nech sa premení na dáždnik, myslím, že som počul slávne „Hubero Kororo“, a pod ním sme sa ukryli. Dážď netrval dlho, ale bol celkom výrazný. Avšak ako býva zvykom, nie dosť výrazný na to, aby prehlušil spievajúcich „svadoobčanov“.

Nedeľa,  Bořeň, ráno a deň

V spomienkach na večernú bujarú akciu sa vstávalo trošku menej veselo. Avšak krásne počasie, ktoré sa črtalo, nás nenechalo leňošiť v spacákoch, asi i kvôli tomu, že v 8 hodin už otvárali krčmu a prsaté krčmárky už rozdávali gulášovú polievku. Káva tiekla prúdom a o 9 sme boli nastúpení na dalšie zdolávanie. Naša skupinka mala v pláne dnes cestu UFO (Unbekanntes Flug Objekt), ktorá sa tvári a skutočne je viacdĺžková, dlží sa do výšky 65m. Čože to jeeeee? No pre niekoho sladká jahôdka v jamôčke, pre niekoho tvrdý ale o to zaujímavý oriešok, ktorý vidí prvý krát. Ako poväčšinou išiel s nami i Róša, ktorý dával na nás pozor a bol morálnou oporou. Prvá dĺžka bola ľahšieho rázu, a len nástup bol trošku ťažší, a tak som sa odhodlal ho vytiahnuť. Po nočnom daždi boli časti skaly mokré a klzké, ale pri troche usília to šlo. Potom som sa len predriapaval cez trávu ako capko záhradník. Druhá dĺžka bola vo svojej 5tkovej časti morálovo rajbasová, kde sa dalo tak držať pár molekúl kyslíka. Róšu tu prekvapil i borhák práve pod inkriminovaným miestom. Liezlo sa vcelku v pohode, však na druhom je to zábava. V treťej dĺžke už pražilo slnko dost nepríjemne do očí, ale keď sa človek díval kam lezie, nejak si toho slnka nevšímal. A slaňovanie na dvoch lanách bolo tiež poučné, hlavne keď si opakuješ celú cestu slaňovania: „ťahám za modré lano, nie za červené“. A druhá slaňovacia dĺžka zase naopak : „ťahám za červené, …“. No v tom besnom výstupe sme si ani neuvedomili, ako ten čas letí a z pekného poldňového lezenia sa stalo celodenné. Každému ale odporúčam túto cestu, U ako Unbekannt (neznáme) sú miesta, keď nevieš ktorým smerom a čumíš do sprievodcu, F ako Flug (let) znamená, keď sa nezaistíš, poletíš, a O ako objekt (dtto), je tam objektov podivných až až, hlavne kliešťov, ktorých poniektorí z nás zosypávali zo seba ako lupiny z vlasov.

Medzitým sa v neďalekej skalnej časti odohrala skoro malá tragédia. Polda liezol na Malých Varhanoch. Chcel zažiť aspoň raz dve udalosti. Spadnúť do vlastného istenia a zistiť aké to je, keď odletí s tebou i kus skaly, ktorú držíš. Je ale fakt, že ani vo sne ho nenapadlo, že sa to stane hneď v jeden okamih. Nechajte si túto celú historku pekne vyrozprávať od Poldy, ja len spomeniem, že pri ulomení kusu skaly sa utrhol i celkom slušný balvan, ktorý si to namieril priamo na našu predsedkyňu. Duchaprítomnosť Honzy : „Pozor šuter!“ zmobilizovala pohybové ústrojenstvo predsedkyne a ta odskočila, čím si zachránila veľké „Bebí“, v najhoršom ani nebudem písať. No našťasie sa to dobre skončilo a odišla s mierne pochrúmaným psychickým napätím. Na Bořeň nebude mať úplne pekné spomienky, ale určite viacerí z nás áno.

Záver

A táto skala bola opäť trochu iná. Na jednej strane zákerná svojim šuflikoidným prístupom, na druhej strane odmenila pekným tvrdým lezením. My sme založili pár friendov a iných vklínencov, niekde poriadne, inde menej poriadne. Výhodou potom je, že druholezec to už potom objektívne zhodnotí, a ba i subjektívne, keď sa trápi so štáradlom s vyberaním tutového vklínenca. 

A tešíme sa opäť na ďalšiu akciu, len nech je menej takých tvrdých poznaní …

Fotogalerie

[Erik]